Začala som sa pozerať na svet okolo seba.

Autor: Alexandra Šojdelová | 11.3.2016 o 19:41 | Karma článku: 2,92 | Prečítané:  474x

Myslím že je to mesiac. Mesiac čo som si uvedomila, že sa na svet nepozerám. Len akosi prechádzam, pomedzi davy ľudí, pomedzi budovy, stromy, mosty. A oči mám ešte stále zdravé. Vidím a môžem vidieť! Veď už len to je dar!

Ráno som šla ako zvyčajne do práce. Obyčajný deň, myslím že to bola streda. Niekde uprostred cesty/autobusom/ som sa obzrela a stál tam. Nie, žiadny super chlap,  nič ako super sexi chlapík, ale IT chlapec od nás zo spoločnosti. Neodbytný, niekoľko krát mi posielal žiadosť o priateľstvo na FB a pritom nebol schopný ani pozdraviť. V tom istom momente sa on pozrel na mňa. Smutne, niet sa čo čudovať... A otočil hlavu na opačnú stranu. Najironickejšie na tom je, že som stála od neho taký kúsok a nevšimla si ho. Keby som sa pozerala okolo seba, videla by som ho a šla by som sa postaviť inam. Ale o to nejde. Na ďalší deň, v neskoršom autobuse som tiež stála už zopár dlhých minút, zahĺbená, ako inak do svojich myšlienok a v tom na mňa niekto prehovoril. Kolega, hneď vedľa mňa. Zo svojho prehrávača počúval hudbu, keď sa obzeral zbadal ma. Stála som hneď vedľa neho!!!! A nevšimla som si ho! A to bol ten moment kedy som si naozaj uvedomila, že sa nepozerám. Nevšímam si nikoho a nič. Nie, nie som zahľadená sama do seba, len ma pohltili vlastné myšlienky a trápenia, ale tak veľmi, že vôbec nevnímam život okolo. Nevidím ľudí, nevidím prírodu, mesto... Nič, len sa trápim vo svojom vlastnom svete a ten vonkajší zanedbávam. A to je škoda, pretože sa mám na čo pozerať. Štastní, smutní, opití ľudia, hnevajúci sa, šialení... Uvedomila som si /sama/ že život je naozaj príliš krátky a ak ho chcem žiť dôstojne/rozumej po svojom dôstojne/ a byť spokojná, musím sa obzerať a dívať kam sa len dá. Na ľudí, prírodu, stavby, pamiatky. Lebo aj tí šialení a zlí ľudia ma môžu niekam posunúť. Minimálne mi ukážu, že pre mňa ich spôsob života nie je cesta...

Nie som tu/na svete/ sama a to je na tom to pekné! Sľúbila som samej sebe, že si to budem užívať. Kým sa dá, kým vidím, cítim, kým žijem. Slnko, mraky, búrku a dokonca aj hmlu. Lebo to sú dôkazy, že ešte stále som. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?